Hrad Sklabiňa sa skladal z dvoch základných častí, pôvodného stredovekého hradu a neskorších renesančných, prípadne mladších prístavieb. Na začiatku 20. storočia boli ešte viaceré stavby v Sklabini, predovšetkým renesančný zámok (arx nova) z prvej štvrtiny 17.
storočia, ale aj niektoré časti opevnenia a hospodárske budovy v relatívne dobrom stavebno-
technickom stave. Horšie to bolo s pôvodným stredovekým hradným palácom, ktorý bol v ruinách už od konca 18. storočia. Až do roku 1944 bolo dokonca na hrade múzeum pôvodných vlastníkov, ktoré predstavovalo rôzne historické artefakty predovšetkým
z obdobia, keď hrad vlastnili Révaiovci. Situácia sa zmenila počas vypuknutia SNP, keď sa
Sklabiňa stala strediskom partizánskeho hnutia v Turci. V rámci ofenzívy nemeckých vojsk
proti partizánom boli budovy na hrade v roku 1944 vypálené a po vojne už neboli obnovené.
Poškodenie stavieb pritom nebolo veľkého rozsahu a stačilo objekty primerane zastrešiť,
keďže oheň pohltil hlavne drevené časti konštrukcií krovu a strešnej krytiny. Hrad však prestal byť v povojnovom období, keď dochádzalo k veľkým politicko-hospodárskym zmenám, na dlhý čas objektom záujmu. Až koncom 60. rokov sa prví jednotlivci združili okolo p. Ďuríka zo Sklabine a zrekonštruovali južnú strážnu baštu pri vstupe. V období „normalizácie“ došlo opäť k značnému útlmu aktivít, aj keď vstup do areálu hradu bol viac menej stále udržiavaný. Na sklonku 80. rokov bola vypracovaná architektonická štúdia obnovy a využitia
Sklabinského hradu, ktorá počítala s rekonštruovaním renesančného nového hradného paláca a jeho využitím ako múzea SNP. Realizácia sa však časovo naťahovala a kvôli pádu režimu sa nakoniec nestihla realizovať.